Kolárovský trojkráľový maratón a polmaratón

Nový rok  býva zvyčajne pre väčšinu ľudí tým najsprávnejším časovým obdobím na nové predsavzatia, výzvy a ciele, ktoré ich poženú dopredu a tým prekonajú samých seba. Alebo aj neprekonajú, niektorým to vydrží do konca mesiaca, iným do polovičky februára, niektorí si dajú prestávku a v aktivitách pokračujú na jar, prípadne pred letom keď prichádza čas na plavky. Na tento rok som si nadstavil aj ja nové športové i nešportové výzvy, za ktorými jednoznačne treba ísť, nato si ich dávam. Jedno je však isté, naďalej pokračujem v tom čo ma baví a napĺňa.

Tento pretek som vôbec nemal v pláne absolvovať, tobôž nie 21,1 km, ale v rámci regenerácie v horúcich bazénoch Veľkého Medera po Silvestrovských oslavách a popri zostavovaní termínovky pretekov som narazil aj na tento polmaratón. Keďže by som chcel ísť tento rok viac behov na polmaratónskej trati a kolárovský bol od nás na skok, bola túžba skúsiť to nakoniec silnejšia. Trošku som váhal, od októbrového Košického maratónu som mal nabehané niečo iba cez 100 km, čo nebola žiadna sláva. Nakoniec som si do batožiny pribalil aj bežeckú výbavu, aby sme s mojou supporterkou mohli v nedeľu ráno vyraziť do Kolárova. 

Polmaratón Kolárovo 

Po bežeckých ovocníčkovských raňajkách sme sa mohli vydať do 25 km vzdialeného Kolárova. Terčík policajta nás odstavil na krajnicu, ale po zvyčajných otázkach odkiaľ - kam a po odpovedi "Na maratón" sme mohli okamžite bez zdržania pokračovať v ceste. Štart trojkráľového behu bol situovaný do centra mesta a po zaparkovaní takmer hneď pod štartovacím oblúkom nás vítala milá babička so slovami: "Vitajte v Kolárove!" Nevídané, poďakovali sme sa za privítanie a pokračovali podľa šipiek na miesto prezentácie. Milí to domáci ľudia veruže, doslova tu majú z tejto udalosti pekný bežecký sviatok a vytvárajú príjemnú atmosféru. Šipky nás previedli miestnym parkom až do priestorov telocvične základnej školy, kde sa  na prezentácii sústredila väčšina bežcov. Na polmaratónskej trati sa u mužov súťažilo v kategóriách 18-35, 36 - 50 a nad 50 rokov, ženy boli bez kategórií, na maratónskej trati boli kategórie rovnaké, pričom u žien bolo rozdelenie do 35 rokov a nad 35 rokov.

Kolárovo maratón - štart

Po vyplnení prihlášky, zaplatení štartovného 5 €, prevzatí štartovného čísla, rozcvičke a rozklusaní čakalo vyše 200 bežcov a bežkýň na štartový výstrel, ktorý zaznel o 10:00 h. Tu v Kolárove nebol hocijaký, celý bežecký koridor odpálila salva z húfnice a pelotón sprevádzali jazdci na koňoch v dobových kostýmoch. Opäť niečo nové na pretekoch. Práve preto mám rád tieto menšie preteky a nielen tie masové, pretože ponúkajú zase niečo iné. Trať tvoril asfalt, po úvodných kilometroch v meste sme opustili Kolárovo mostom cez Váh a ďalej bežali popri hrádzi s otočkou naspäť za polovicou trate. Mal som veruže čo robiť už v polovici, mierne ma zachránila občerstvovačka na spomínanej otočke, kde som si doprial také malé hody. Pohárik čaju, 3 poháriky vody, mesiačik z pomaranča, kocka cukru a poďme ho naspať, čaká ma ešte 10 km. Cesta naspäť bola nekonečná, boľavá, nohy neposlúchali, tempo klesalo. Bolo úžasné pred sebou vidieť park, za ktorým bol cieľ, do ktorého som prišiel viac zničený ako po celom maratóne. Jediné, čo som potreboval, bolo dostať do seba vodu a zo seba mokré veci. Všetko som to vybavil v aute na zadnom sedadle a pobral sa naspäť do školy, kde podávali výbornú klobásku a palacinky, ktoré napiekli šikovné domáce gazdinky. Mesto Kolárovo ako hlavný organizátor pripravil všetko na úrovni, video zo sprievodného auta je k dispozícii nižšie, kompletné výsledky sú k dispozícii tu a analýza môjho behu je na stránke garminu. Mužský maratón vyhral majster SR v polmaratóne a maratóne 2011 Imrich Magyar v čase 02.44,41 h, ženský Karin Kaczorová v čase 03:46,41 h. 
Určite sa nájdu aj drobné nedostatky, osobne by som jedáleň a vydávanie občerstvenia sprístupnil bezprostredne po dobehnutí prvých polmaratóncov, čakať niečo okolo hodiny po dobehnutí nebolo bohviečo, ale keďže sme sa neponáhľali, počkali sme. Taktiež boli negatívne ohlasy na značenie trate, s ktorým mala problém bežecká skupinka, ktorá zablúdila a bola diskvalifikovaná. Mňa sa poblúdenie samozrejme netýkalo, obiehali ma aj dievčatá, tety a babky. Bol som rád, že som v závere nekráčal. Ide iba o drobnosti, ktoré keď organizátor v budúcich ročníkoch vylepší bude z toho ešte lepší pretek ako tento posledný. Športu zdar!

  

 

Medzinárodný maratón mieru Košice 2013

Obrátka do druhého kola

Ak si splníš vytýčený cieľ, ideš po ďaľšom. Minuloročný polmaratónsky čas v Košiciach pod 1:40 h vyšiel, a tak prišiel čas na kráľovskú disciplínu. Pomaly, ale isto. Ale pekne postupne. Čítal som, že na prvý maratón sa treba kráľovsky pripraviť a 12 týždňov by nato malo stačiť. Žiadna iná cesta neexistovala, iba sa zaťať a začať s poctivou prípravou. Tak som sa pripravoval celý júl, august a september, prevažne 6 krát do týždňa s jedným oddychovým dňom a so systematickými, postupnými tréningovými dávkami od Maťa. Vo vývojovej etape som na tempo behy volil čisto iba pevný povrch, na objemové behy som zapájal aj lesné cestičky a chodníčky popri Váhu, rôzne poľné cesty, zmena prostredia prospieva. S pribúdajúcimi týždňami postupne prišli výbehy do schodov, úsekové šprinty na 200 m a naberali sa objemy pri teplote 30 °C večer o 20:00 h. Vzdialenosti, do ktorých sme to v príprave maximálne vytáčali boli do 30 km. Pri konci tohoto šialeného kolotoča som mal všetkého akurát tak dosť. Parťáci zo Sereďskej hrádze však hecli :-) Priznám sa, že nie som úplný stroj, tak som v 10. týždni prestávkoval 5 dní s bolesťou pri došľape a 5 dní som bojoval s bacilom čo sa ma snažil zložiť pred samotným maratónom. Október nám priniesol zmenu počasia a už aj som do seba nalieval džbány so zázvorom, citrónom a medom. Na noc paraleny. Neexistuje, že ma niečo na final zloži :-)

Sobotné ráno, štartujeme

Tatry

Kým sme sa všetci v sobotu ráno naložili do auta bolo už 7 ráno a mne bolo jasné, že autogramiádu afrických favoritov a bývalého držiteľa svetového rekordu Patricka Makaua nestíhame, keďže niektorí nám zaspali po piatkovej noci :-) Aj tak by nebolo vidieť autogramy na čiernom tričku čiernou fixou. Na cestu tam sme si vybrali severnú cestu s obedovou pizza medzizastávkou v ľudoprázdnom Prešove. Po príchode do Košíc sme v Auparku rýchlo vybavili prezentáciu, zobrali si štartovné čísla a čipy, Palo hneď predal svoje polmaratónske štartovné kvôli zraneniu a následne nás čakala rýchla auto exkurzia na Luník IX, kde to vyzeralo ako po vojne. Cestou späť do centra sme ešte stihli pozrieť dom pani Mojsejovej na Pereši a spokojní sa išli ubytovať. Krátko sme sa zotavili a vybrali sa do mesta, aby sme sa stretli s kamarátmi.  V sobotnú noc pred maratónom Košice žijú na svojej Nuit Blanche, teda Bielej noci, ktorá sa od roku 2010 svojou kvalitou a výnimočnosťou radí medzi najvýznamnejšie, najrozsiahlejšie a najnavštevovanejšie umelecké podujatia. Býva vždy v prvú októbrovú sobotu, čo pre Košice znamená predvečer Medzinárodného maratónu mieru. Tým mesto získava pre európskych a slovenských návštevníkov jedinečný atraktívny kultúrny víkend. Necítil som sa však práve najlepšie, tak spánok bola tá najlepšia voľba čo som mohol urobiť ešte pred 22:00 h. Posledná kontrola všetkých vecí, budík nadstavený na 6:30 h, nosné dierky upchaté a prehadzovanie sa na posteli ešte 2 hodiny. Uvidíme, čo to povie ráno a potom na trati.

Košická Biela noc

Prezentácia v Auparku

 Maratónsky deň

Budík konečne zazvonil. Na raňajky sa podávali müsli s mliekom a banánom, Big Corny tyčinka, šumivé celaskony, citróny, veľa vody a trochu Isostaru. S počasím som si ťažkú hlavu nerobil, nemám na sebe rád veci navyše, tak som zvolil prijateľné tenké vrstvy. V túto nedeľu bolo cez deň príjemných 15 °C, jasno a bezvetrie, jednoducho povedané ideálne bežecké počasie. Nervozitu som nepociťoval, krátke rozklusanie, strečing, do štartu vtedy ostávalo 15 minút. V obrovskom dave som sa stretol s Doddim z Ironman Teamu Levice, aby sme o päť minút 9 stáli na štarte a očakávali výstrel. Podali sme si ruky a popriali si veľa šťastia na maratónskej trati. Košický okruh má 21,1 km, takže to čo na mňa čaká v prvom kole som vedel veľmi dobre, skôr som bol zvedavý na druhé kolečko. BOOM! Po štarte som hľadal vodičov s balónikmi na čas 3:30h, ktorí sa mi na začiatku stratili stratili, koridor sa pohol slimačím tempom a celé sa to rozbehlo približne po kilometri, kedy som okolo seba počul iba píp píp píp z okolitých hodiniek bežcov. Približne po piatich kilometroch som chlapíkov s balónikmi v diaľke videl, ale zbytočne som ich nedoháňal, budem mať ešte čo robiť. Prvú občerstvovačku na 5. km som vynechával, začal som až od ďaľších s vodou, zo začiatku vždy aspoň pol pohára a od 15. km som pridával po troške aj iontové nápoje. Vodičom s balónmi som sa priblížil na 16. km a držal ich po obrátku, ale radšej som od toho upustil, lebo ich tempo 4:40 min/km by som v mojom stave sotva udržal.  Polmaratónsky medzičas bol 1:44 h, smer rovno viedol do cieľa, doľava druhé kolo. Viete kam by som najradšej pokračoval. Na druhé kolo pribudlo na občerstvovačkách jedlo, tak som na každej jednej dal jeden Marína keksík, plátok citróna, občas som ho omočil do soli, hodil do seba kocku cukru, za krk pohár vody, na hlavu špongiu vody a poďme ho bojovať. Do 30. km sa to ešte ako tak dalo, ale potom sa niečo začalo už diať, nefungovalo to tak ako malo, tempo klesalo na 6:00 min/km, neskôr to bolo aj horšie, tak som do 35. km už iba nadával a po 35. km to celé preklínal, ale zopakoval som si prečo som na tejto trati. Do cieľa 6 km, už dáš iba našu hrádzu hore dole a máš to! Klamal by som, keby som povedal, že som to dal vkuse, musel som aj stáť a ponaťahovať sa, oddychoval som na občerstvovačkách a tváril sa že mi je super. Na 36. km som chvíľku postál, predklonil sa, natiahol si svaly a počul malých chlapcov: "Ujo nevzdávajte to!" Usmial som sa a rozbehol sa ďalej. "No vidíte ujo že to ide" :-) 4,5 km pred cieľom ma dobehla štafetárka Mirka, chvíľku som bežal s ňou, ale zvyšok bolo už iba trápenie. Cítil som sa ako víťaz, keď som vstúpil na pešiu zónu, ktorú lemovali tisícky ľudí, aby povzbudili maratóncov na posledný kilometer. Z každej strany potlesky, pokriky a povzbudzovanie. Vydrž vydrž. Celý maratón som išiel bez hudby, na trati boli tímy organizátorov, ktorí penalizovali bežcov bežiacich so slúchatkami v ušiach, bolo iba počuť +30 pri prebiehajúcich číslach okolo nich. Len neviem či sekúnd, alebo minút.  Toto všetko boli nezabudnuteľné momenty, ktoré som si vychutnával až pokým som neprešiel cieľovú čiaru. Na časomiere svietil čas 03:57:38h a ja som bol neskutočne rád, že mám na krku zaslúženú medajlu. Chcel som ísť na čas pod 3:45h, prehral som litrové pivo, ale môj posledný maratón to rozhodne nebol.  

42.195 Finisher

Royal Parks Half Marathon. It was London

Keď som otvoril e-mail od  mojej bývalej kolegynky Hanky žijúcej v Londýne a prečítal si, že máme možnosť zaregistrovať sa do lotérie, v ktorej si vyžrebovaní šťastlivci zabehnú Royal Parks Half Marathon, teda polmaratón cez štyri Londýnske kráľovské parky, ani sekundu som neváhal. Obrovské parky priamo uprostred mesta sa nevidia každý deň a Londýn je známy svojim veľkým zeleným srdcom. V tejto britskej metropole je niečo okolo 1700 rôznych parkov a parčíkov. 

Royal Half bol pre mňa novou výzvou a zároveň aj novým levelom po predchádzajúcich absolvovaných kratších pretekoch, tak som s očakávaním vyplnil registračný formulár a čakal čo sa bude diať. Diali sa veruže veci, e-mail dorazil, vyžrebovali nás! Supporterovi Hurwimu som oznámil nech si rezervuje dovolenku a v októbri nás čakal 10-dňový London trip ako sa patrí. Základ bol turistický sprievodca, letenky, poistenie a bežecké tenisky. Ostatné nás nezaujímalo.

Pripútajte sa, štartujeme ...

Po vyše mesiaci bez dažďa bolo v deň odletu v Bratislave upršané ráno akousi predzvesťou a prípravou na to, aby sme nezabudli do akých klimatických podmienok smerujeme a čo nás čaká. Na termináli sme vybavili potrebné záležitosti, vyriešili check-in, prešli kontrolou na ktorej som prišiel o zabudnutú pollitrovku Isostar v príručnej batožine a pohodlne sa usadili v odletovej hale. Odlet lietadla na Stansted bol s miernym časovým sklzom o 10:15, avšak o chvíľku sme už vystupovali a obdivovali krajinku pri cestovaní vlakom do Harlow Town, ktorý je z absolútneho centra Londýna vzdialený asi 30 míľ. Dali sme si neodmysliteľný čierny čaj s mliekom, vybalili dve knedle pre pani domácu, ktoré sme priniesli ako vzácny artikel zo Slovenska a na večer bol naordinovaný príjemný podvečerný beh popri riečke Stort. Idylka. Hanka mala pre mňa novinku a keďže čakala bejby, bežala za ňu kamarátka Terka.
Prvú londýnsku noc som sa vyspal na úrovni, na nohách som bol už o 7:13. Zbehli sme na fit raňajky, müsli, mlieko, džem, káva a pri sledovaní svetového šampionátu v rugby medzi Anglickom a Francúzskom (11:19) sme prebrali plán čo nás v túto sobotu, deň pred polmaratónom čaká. Cieľ bol jasný, bolo treba ísť do Hyde parku, kde bola Festival area a v ktorej na mňa čakal štartovací balíček s číslom. Cestou tam sme to zobrali cez zastávku Queensway, prezreli si Kensington gardens, Viktóriin stĺp a Albert hall. Posledná zastávka bola v National museum, kde sme si pozreli expozície a spokojní so štartovacím balíčkom sa vrátili naspäť. Tradičný večerný frťan slivovice musel byť, k tomu špenátové cestoviny a o 22:28 som už aj ležal na uchu.

It's a raceday!

Finishers

Nedeľa, veľký to bežecký deň bol konečne tu. Mali sme celkom svieži budíček, ktorý zvonil už o 5:45, ale poznáte to, kým sa človek pozbiera, hneď sa to natiahne o 10-15 minút. Na raňajky opäť zľahka, žiadne typické anglické raňajky sa dnes v žiadnom prípade nemohli konať, žiadna slanina, žiadne vajíčko s fazuľkami, ale miska ovsených vločiek a toast s džemom to vybavili :-) O 7:00 sme sa už viezli na zastávku metra Epping, kde sme sa stretli s Terkou, rozospatí sme v metre prestúpili na Picadilly a vystúpili na Hyde park corner, kde sa už valili húfy ľudí do spomínanej festival area, ktorá bola dejiskom polmaratónu. 15000 ľudí na štarte, dlhokánske rady na wc, kapely, rozmanití ľudia, rôzne kostýmy či dresy, aj toto však patrí k veľkým bežeckým podujatiam. Presunuli sme sa do druhej rýchlostnej Blue zóny, kde som si spomenul, že hudba ostala v batohu a nájsť mojich parťákov bolo v tom obrovskom dave nemožné, tak to muselo ísť aj bez hudby, aspoň som si viac užíval atmosféru. Tešil som sa na túto pestrú trať, štartovalo sa v Hyde parku, pokračovalo okolo Wellingtonovho víťazného oblúka do Green parku, St. James parku, okolo Big Benu a parlamentu, ďalej popri Temži, okolo oblúka admirality, ulicou The Mall, okolo Buckinghamu, naspäť Green parkom a Hyde parkom okolo jazera The Serpentine, Kensington gardens až priamo do cieľa. Za 01:43,43h, na svoj prvý polmaratón som takýto čas vôbec nečakal. Atmosféra na trati bola úžasná, po parkoch popri trati plno povzbudzujúcich ľudí. Terka dobehla o asi 20 minút po mne, obidvaja sme mali v nohách zaslúžených 21,1 km. Všetci sme sa stretli vo festival area, Hurwi sa ešte ostal motať po parkoch, ja s ostatnými sme sa vrátili domov a rozbitý som oddychoval pri knihe a pospal si. Hankine lasagne boli v ten večer výborné, dali sme si oslavnú flašku červeného a o 22:00 som už opäť nevedel o svete. Krátke video o tom, ako to tam vyzeralo je na tomto odkaze.

Czechoslovakia running team

Chuck Norris na Royal Parks Half :-)

Route map

Tripmejkri

Zvyšných 7 dní z London tripu sme zúžitkovali na jednotku. Postupne deň po dni sme si prešli štvrť po štvrti a postupne si pozreli British museum, China Town, Traffalgar square, National gallery, Waterloo bridge, St. Paul's Cathedral, ktorá nám po zdolaní všetkých schodov vedúcich hore ponúkla skvelú panorámu na celý Londýn z každej strany. Cez Millenium bridge sme neskôr prešli na druhú stranu, kde sme navštívili Tate modern, Tower bridge a Camden town. Ďaľší deň Big Ben, parlament, Abbey, cez Thames path sme prešli na druhú stranu Temži k London eye a South bank. V tejto štvrti to dosť žilo. A navyše sme cestou domov prišli na čaro čítania kníh v metre pri tom hodinovom cestovaní.  

Na siedmy deň, čo bol štvrtok som si bol konečne aj zabehať od nedeľného polmaratónu a dal ranný running popri už spomínanej riečke, následne nato nás čakali silné raňajky, aby boli sily na celodenné chodenie. Metrom sme sa dopravili na Stratford, ktorý bol minulý rok dejiskom Olympijských hier, odkiaľ sme nadzemným vláčikom DLR išli pozrieť biznis štvrť Canary Wharf, doky v Docklande a pokračovali v ceste do Greenwichu na nultý poludník. Tu sme si dali frisbee tréning, navštívili National Maritime museum a vypravili sa domov, kde nás čakal Hankin famózny perník. Na ďalší deň ráno ma Hurwi senzačne predbehol so vstávaním a dali sme si masaker kulinárske raňajky, typické anglické, takže základ na celý deň bol ako sa patrí. Samozrejme nechýbal pohár šumivého vitamínu, šálka kávy a malý pohár piva. Trip na tento deň bol opäť iný ako tie ostatné, čakal nás Cambridge, do ktorého sme dorazili po 40 minútovej ceste vlakom. Pred stanicou obrovské parkovisko na bicykle, darmo, univerzitné mesto. Pozreli sme si historickú časť mesta, univerzitné parky, zahádzali frisbee, aby sme opäť zas raz prišli rozbití na mraky domov a v priateľskej atmosfére dorazili slivku a gin. Pomaličky sa blížil náš finiš. Na predposledný deň sme si nenechali ujsť football match West Ham vs. Blackpool a spokojne sme to v UK ukončili. Za celý ten čas sme neokúsili premenlivé britské počasie, ani len kvapka vody počas desiatich dní. Nato, že bola polovica októbra to bolo znesiteľné v tričkách. Po vystúpení na bratislavskom letisku sme sa natriasali v škaredom autobuse č. 61 plní spomienok na tento úžasný, nielen bežecký výlet. It was London.

Tower bridge

Cambridge

Kulinárske raňajky :-)

Sajfova štafeta – MMM Košice 2010

O tom, že človek sa občas v živote stretne s malými či väčšími náhodami Vám poviem práve v tomto príbehu spred vyše dvoch rokov dozadu. O košickom maratóne som do tej doby iba počul a vedel, že patrí k najstarším v Európe, je druhý najstarší na svete hneď po bostonskom maratóne a že má venovaný Pamätník so sochou maratónca na Námestí maratónu mieru. Je vysoký 3 metre a na podstavci má vygravírované mená všetkých doterajších víťazov. Okrem ďaľších pamiatok mesta určite stojí za pozretie.

Dva týždne pred 3. Októbrom 2010 bola mediálna kampaň maratónu v plnom prúde, bežecká jeseň takisto a registrácie na všetky disciplíny boli uzavreté. Fun rádio v tom čase vyhlásilo súťaž „Pobež štafetu so Sajfom“, v ktorej bolo potrebné spraviť videoprezentáciu a následne bolo spomedzi všetkých prihlásených súťažiacich vybratých 5 finalistov, ktorí mali za týžden nabehať čo najviac kilometrov.  Výzva bola jasne daná. Súťaž spojená so sebaprekonávaním bolo niečo, do čoho som mal chuť ísť a do čoho som bol odhodlaný vložiť všetku svoju energiu.  

Nahrať takú videovizitku nie je žiadna sranda, pretože pri takejto vážnej činnosti nemôžete vtipkovať s „kameramanom“. Tak sme sa s Hurvim rozlúčili bez nahratej videoprezentácie a išiel som domov. Keď som dorazil bolo niečo okolo pol dvanastej v noci, výzva stále otvorená, deadline súťaže bol na druhý deň doobeda, čiže ostávalo pár hodín. Nedalo mi to a do postele som si síce líhal o pol 3 nadránom, ale s pokojom na duši a nadšením, že som nakoniec vytvorený „slide“ z fotiek odoslal do súťaže.

So spolucestujúcim do Košíc

Dobrý deň, tu je Fun rádio ...

Príjemný hlas milej slečny z recepcie rádia mi oznámil, že si vybrali moje „video“ medzi finalistov, proti ktorým budem bojovať a behať týždeň vkuse. Tenisky od Nike mi z Holandska dorazili o pár dní, nebol som vtedy doma, ale kuriér mi ich nechal v pizzerii. Do maratónu ostával týždeň a ja som sa mohol pustiť do týždňového naháňania kilometrov. Zvyčajne som chodieval ráno pred prácou na 10 km a takú istú vzdialenosť aj večer. Občas som to upravoval podľa síl, ráno menej a večer zas viac, prípadne naopak. Jedno ráno sa mi podarilo dať po hrádzi cez priehradu Sereď – Galanta, čo bolo okolo 20 km, večer nato ešte 10, ale do smiechu mi ani náhodou nebolo. Pred súpermi som však bol celý čas o krok vpredu a neskutočne som si želal, aby  bol už koniec. Konečné výsledky v piatok ráno hovorili, že pred súperkou Orsi z druhého miesta som zvíťazil o 6 km, môj finálny výsledok po celom tomto kolotoči bol asi okolo 150 km za týždeň. Zvíťazil som, lebo som jednoducho chcel a mal tú správnu disciplínu. Poobede „prišiel“ telefonát z rádia, povedal som do vysielania niečo o svojich pocitoch, bol som neskutočne rozbitý a trošku som začal cítiť koleno. Večer som išiel konečne na zaslúžené pivo, pri ktorom som od stola vybavil odvoz do Košíc cez stránku stopar.sk. Hneď v prvom inzeráte hľadali posledného pasažiera na maratón, tak teda bola by to škoda nevyužiť. V sobotu ráno som čakal nastúpený v Nitre a o 5 hodín som už vychutnával atmosféru deň pred závodom. Miloš, ktorý bol mojim súperom pri „naháňaní“ kilometrov počas toho divokého týždňa bol zhodou okolností z Košíc, tak sme si dali spolu víťazné pivo.

V nedeľné ráno som sa na recepcii hotela Hilton stretol so Sajfovým teamom, spoznal nových ľudí, prebral si pekné bežecké ceny, dozvedel som sa, že v maratónskej štafete pobežím tretí 12 km úsek, čo ma veľmi nepotešilo, pretože koleno pobolievalo a únava stále pretrvávala. Našu štafetu s názvom Nike Fun rádio začínal kondičný tréner Ivan Gabovič, pokračoval Jajco, tretí úsek bol môj a finišoval Sajfa. Noha počas závodu až tak veľmi neprotestovala, sily mi už veľmi nestačili, ale asi 2 km pred odovdávaním štafetového potítka ma zobral do parády nejaký neznámy prešovský runner, tak som aspoň držal krok s ním. Počas záverečných kilometrov stihol identifikovať, že podľa prízvuku asi budem zo západu. Žlté potítko som úspešne odovzdal a už som si iba vychutnával zaslúžený oddych v cieľovej rovinke. Výsledný čas našej štafety bol 03:17,51 hod. a umiestnili sme sa na 5. mieste zo 44 štafiet. Nuž, mal som tú česť byť v teame s dobrými bežcami :-)

Košický maratón bol jeden super zážitok. Výzvy sú nato, aby sa plnili, tak som túto misiu dotiahol do úspešného konca a som rád, že som mohol byť súčasťou tejto štafety. Minuloročný košický MMM 2011 sa nám prekrýval s polmaratónom v Londýne, ale tento rok si ho nenechám ujsť a o 2 týždne vyrážam na polmaratónsku trať.

18. Akademieparklauf – Wiener Neustadt

Po viac ako mesiaci od posledného behu z Devína do Bratislavy sme v bežeckých kalendároch narazili na rakúsky bežecký seriál Lauftour, ktorý toho roku v sebe zahŕňa 11 závodov, z ktorých niektoré tvoria kombináciu horských či lesných behov, nordic walking a niektoré sú klasické cestné behy. Do nášho voľného termínu nám najlepšie zapasoval beh cez park vojenskej akadémie vo Wiener Neustadt. V rýchlosti sme naštudovali propozície, pozreli sa na mapu trate, ktorá viedla z bežeckého oválu cez les a tvorila tri kolá, dokopy 10 km. Tento beh nepatril medzi tie plánované, ale ako sa hovorí, najlepšie sú akcie spontánne, tak sme sa tešili na výlet.

Pred súťažnou nedeľou sme zvolili predsúťažnú sobotu pri pive a presunuli sa k Hurwimu, odkiaľ sme sa rozhodli skoro ráno vyštartovať. Spali sme minimum, čo bolo trošku viac nezodpovedné a po zazvonení budíka o piatej hodine rannej sme zvažovali čo ďalej, lebo sa zdalo, že to akosi nezvládame. Po pár minutách chodenia po byte sme sa nakoniec prekonali a vyštartovali pre ďaľšie dve dohodnuté členky výpravy – Lucku a Gabiku. Na celej bežeckej výprave bolo najlepšie to, že sme sa rozhodli ísť do Wr. Neustadt, ale nepozreli sme si cestu, kilometre, nebrali si mapu, atlas, navigáciu a žiadne iné pomôcky, ktoré by nám mohli byť počas cesty prospešné. Trafíme podľa tabúľ.

Guten Tag, Österreich

Trafili sme! Ak si dobre pamätám, tak iba raz sme sa na benzínke pýtali na cestu, inak všetko prebehlo bez problémov. Wiener Neustadt. Rakúske mestečko so 40 tisíc obyvateľmi na nás čakalo. Zaparkovali sme v uličke, zobrali batohy a číhali na prvú osobu, ktorá nám vysvetlí ako sa dostaneme do parku akadémie. Narazili sme na babičku, ktorá mala rovnaký smer ako my, len neišla behať, ale do kostola. Počas 10 minútovej cesty sme sa dozvedeli napríklad aj to, že park založila Mária Terézia a rôzne iné pikošky. Skôr som bol však zvedavý na prezentáciu preteku. Ako sme sa približovali zistil som, že tenisky ostali v kufri auta, takže otočka a behom pre ne. Parťáci ma počkali na lavičke, v areáli atletického štadióna sme dostali prihlášky, vyplnili ich a usúdili, že najvhodnejší názov pre klub na tomto rakúskom behu bude „Georunners“.

Do štartu závodu neostávalo veľa času, tak sme sa rozbehali a po chvíľke sme už stáli v štartovom koridore pripravení ukázať, čo je v nás po minimálnom spánku. Po výbehu z areálu a atletickej dráhy sme sa ocitli na lesnom okruhu, ktorý mal približne 3km. Prvé kolečko sa mi išlo relatívne v pohode, s ostatnými dvomi to už také ružové nebolo. V druhom kole ma už víťazi obiehali o kolo, spoza chrbta som počul iba „Vorsicht!“, tak som uvoľňoval bežeckú stopu. Ja ti dám taký „Vorsicht“, chalan... Bol som skutočne rád, že som dokončoval tretie lesné kolo a vbiehal na štadión, kde ma už necelé 4 minúty čakal vysmiaty Hurwi. Výsledný čas v cieli bol 00:53:52, lepšie to v tú nedeľu jednoducho nešlo. 

Vojenská akadémia vo Wr. Neustadt mala perfektnú úroveň, od spŕch, športových hál cez prekážkové a lezecké dráhy až po vzhľad celého areálu, v ktorom sme ešte trochu porozhliadali a pomaličky sa pobrali doraziť tento výlet do Podersdorfu na Neusiedler See, pozreli sme si maják a veterný mlyn. Náš zatiaľ prvý a zároveň posledný rakúsky beh bol nakoniec príjemným zážitkom, ku ktorému sa rád vraciam. Pridal som sem aj fotky z celého dňa :-) 18. Akademieparklauf

63. ročník Národného behu Devín – Bratislava

Jar roku 2010 sa niesla v znamení naháňania kilometrov, pretože chuť po prvom veľkom preteku bola veľká. Natrénované sme mali približne 5 – 8 km vo frekvencii 2 – 3 krát do týždňa. Za súťažnú premiéru sme si vybrali Národný beh z Devína do Bratislavy, ktorého registráciu sme troška prešvihli. Nádej však zomiera posledná a možnosť premiérového štartu nám ponúkla fan stránka Nike running, ktorá dala do ponuky posledné štartovné miesta. Neváhal som ani sekundu a zarezervoval ich. Po telefonickom odobrení štartu mojim parťákom Hurwim sme sa deň pred Devínom vytešovali, že už zajtra si vyskúšame 11625 m dlhú trať. Naše ciele boli v tomto prípade skromné, chceli sme predovšetkým prebehnúť cieľom a dať to bez ujmy na zdraví. Potrebovali sme zohnať ešte jedného člena nedeľnej výpravy, ktorý bude mať na starosti naše veci, doklady a telefóny. Po dohode s Tomajkom na čase odchodu nám už absolútne nič nebránilo tomu, aby sme večer spokojní ľahli do postele a dobre sa na to všetko vyspali.

O pár hodín mi už budík oznamoval, že je čas vstať, dať si niečo ľahké na raňajky, hodiť si do batohu tenisky a vyraziť. Rozhodli sme sa ísť autom, pretože behom sa nám veľmi nechcelo. Z Devína budeme mať ešte čo robiť, tak sme radšej zvolili rozumnejšie riešenie. Atmosféra v aute bola dobrá, nálada na úrovni a my sme sa pomaličky približovali k Petržalke. Výprava bezproblémovo dorazila, zaparkovali sme v blízkosti Auparku, zobrali si veci a cez Starý most prešli do mesta na Hviezdoslavovo námestie, kde bol cieľ trasy a pre nás dôležitý červený Nike mikrobus, v ktorom sme si potrebovali vybaviť štartovné čísla a tričká.

Zaboduj pri každom behu

Bol nápis, čo nám zdobil chrbát na tmavomodrom tričku, ktoré sme dostali od Nike pri spomínanom červenom mikrobuse. Namotivovaní sme teda boli ako sa patrí. Rozlúčili sme sa s Tomajkom, pretlačili sa do zberného autobusu, ktorý odvážal bežcov hore na Devín, niekde po ceste sa pokazil, ale o chvíľku sme stáli nastúpení v štartovom koridore, ktorý nakomplet zaplnil parkovisko pod hradom, na ktorom sa tlačilo 4556 bežcov. Ešte povinná rozcvička a o chvíľku sme odpočítavali sekundy do štartu. Výstrel odštartoval 63. ročník Národného behu z Devína do Bratislavy. Úvodných 5 minút sme sa posúvali krok po kroku, inak to v tejto mase ľudí proste ani nešlo. Tesne po štarte sme využili bočné obiehačky popri rodinných domoch, po trávnikoch aby sme ako tak vykľučkovali, konečne sa dostali do potrhaného davu ľudí a pokračovali prvých 5 km spolu. Hurwi neskôr o kúsok unikol, tak sme sa videli až v cieli. O zážitky nebola núdza, na trati som mal možnosť vidieť čestnú prezidentskú ochranku v maskáčoch, kanadách a so samopalmi, bežcov so športovými kočíkmi s bábatkami a fanúšikov, ktorí povzbudzovali po krajoch ciest. Konečne som okúsil atmosféru väčšieho športového podujatia, ktoré má dlhodobú tradíciu a dobrú organizáciu. Nebežalo sa najhoršie, ale ani najlepšie, čas v cieli na prvý krát nebol bohvieaký - 01:05:18, ale každopádne v nás táto akcia zanechala pekné spomienky a splnený cieľ – dobehli sme. V cieli nasledovala občerstvovačka a my sme sa mohli spokojní vrátiť domov. Posledné dva ročníky 2011 a 2012 som bežať nemohol, ale ak mi vyjde tento beh budúci rok budem sa na neho veľmi tešiť.

 

Intro

Dnes prišiel deň, kedy som sa Vám rozhodol venovať tieto riadky, na ktoré som sa chystal už zopár mesiacov. K ich napísaniu som sa konečne dopracoval na apel tých, ktorí sa na ne tešili a dávali mi otázky či som už začal. Tak som teda začal a prekonal svoju písaciu lenivosť. Je to môj vôbec prvý článok, ktorý je spojený s tým, čo mám rád a čo rád robím. Šport mi nikdy nebol cudzí, skôr naopak. Zvolil som si beh, ktorý mi dáva presne to, čo potrebujem.

Z času na čas sa stretnem s otázkou od nebežcov či ma to baví a prečo to robím. Aktívny pohyb odporúčam úplne každému, kto sa chce cítiť lepšie, chce zredukovať svoju váhu, vybiť prebytočnú energiu, posilniť kondíciu a prevetrať hlavu. Všetky tieto pozitíva, ktoré som vymenoval Vám beh zaručene prinesie, ak sa do neho vrhnete s chuťou a sebadisciplínou. Potom príde aj odmena. 

Postupne sem pribudnú ďaľšie príbehy a zážitky, ktoré ma stretli na pretekoch či mimo nich a ktoré budú písané a zoradené tak, ako išli. Príjemné čítanie.

Dokolečka dokola ...

Aj o tom boli začiatky niekedy v septembri 2009. S mojim začiatočným bežeckým parťákom Hurwim sme začali dávať kolečká na školskom 250m okruhu ZŠ Fándlyho, ktorý bol pekne zarastený (a stále aj je), po antuke na ňom viac menej nie je ani stopy a tak sme sme behali po úzkom chodníčku, ktorý je vyšliapaný na vnútornej strane dráhy. Častokrát som si spomenul, že ako žiaci sme sa tam na pracovnom vyučovaní aj čosi namakali a tá antuka aj vyzerala ako z rozprávky.. Presne zo spomínaného obdobia našich bežeckých začiatkov som v aplikácii Nokia Sports Tracker, ktorú som vtedy používal so svojou N95kou našiel zaznamené naše úvodné výklusy. Ako to v živote so začiatkami chodí, tak ani tieto neboli najľahšie, ubehnuté vzdialenosti boli kratšie, striedali sme 3km / max 5km, prípadne 25-30 minút a tempo ešte slabšie. Na začiatok bol ovál ta najlepšia voľba, pretože nie vždy spomínaných 30 minút išlo hladko a predsa sa ľahšie kráča na dráhe. Ale bojovali sme.

Hovorí sa, že pomaly ďalej zájdeš

A tak sme sa učili prekonávať samých seba, učili sme ako správne dýchať a taktiež mať pevnú vôľu. Jeseň sme takto preklusali a s príchodom zimných mesiacov toho roku beh vystriedala plaváreň, kde sme trávili plaveckú hodinu či dve. Podaktorí denne, ostatní 3 krát do týždňa, ale poctivý kilometer v bazéne bol vždy splnený. V takomto trende sme pokračovali aj v úvodných zimných mesiacoch nového roka a s príchodom jari sme striedali kombináciu plaváreň - beh. Niekedy sa mi podarilo zakombinovať beh a hneď po ňom prišiel na rad bazén. Pamätám si, že v tom období som bol pár krát na dráhe aj s Maťom, ktorý mi ako študent FTVŠ UK dal cenné rady a zostavil mi tréningový plán na 7 dní s opakovaniami a prestriedaním dlhších a kratších úsekov, šprintov a plávania. Rozdelil mi to po kilometroch, jeden kilometer v pomalšom tempe, okolo 6:00 - 6:30/km, ďalší o niečo rýchlejšie a takto sa to striedalo, posledných 50 m z kilometra bol šprint. Najviac kilometrov v tréningovom pláne ku koncu týždňa bolo sedem. Zobrali sme to však ešte vážnejšie ako to len bolo možné zobrať a naša prvá veľká súťažná výzva bola predo dvermi.  Ale o tej si povieme až najbližšie.