Sajfova štafeta – MMM Košice 2010

O tom, že človek sa občas v živote stretne s malými či väčšími náhodami Vám poviem práve v tomto príbehu spred vyše dvoch rokov dozadu. O košickom maratóne som do tej doby iba počul a vedel, že patrí k najstarším v Európe, je druhý najstarší na svete hneď po bostonskom maratóne a že má venovaný Pamätník so sochou maratónca na Námestí maratónu mieru. Je vysoký 3 metre a na podstavci má vygravírované mená všetkých doterajších víťazov. Okrem ďaľších pamiatok mesta určite stojí za pozretie.

Dva týždne pred 3. Októbrom 2010 bola mediálna kampaň maratónu v plnom prúde, bežecká jeseň takisto a registrácie na všetky disciplíny boli uzavreté. Fun rádio v tom čase vyhlásilo súťaž „Pobež štafetu so Sajfom“, v ktorej bolo potrebné spraviť videoprezentáciu a následne bolo spomedzi všetkých prihlásených súťažiacich vybratých 5 finalistov, ktorí mali za týžden nabehať čo najviac kilometrov.  Výzva bola jasne daná. Súťaž spojená so sebaprekonávaním bolo niečo, do čoho som mal chuť ísť a do čoho som bol odhodlaný vložiť všetku svoju energiu.  

Nahrať takú videovizitku nie je žiadna sranda, pretože pri takejto vážnej činnosti nemôžete vtipkovať s „kameramanom“. Tak sme sa s Hurvim rozlúčili bez nahratej videoprezentácie a išiel som domov. Keď som dorazil bolo niečo okolo pol dvanastej v noci, výzva stále otvorená, deadline súťaže bol na druhý deň doobeda, čiže ostávalo pár hodín. Nedalo mi to a do postele som si síce líhal o pol 3 nadránom, ale s pokojom na duši a nadšením, že som nakoniec vytvorený „slide“ z fotiek odoslal do súťaže.

So spolucestujúcim do Košíc

Dobrý deň, tu je Fun rádio ...

Príjemný hlas milej slečny z recepcie rádia mi oznámil, že si vybrali moje „video“ medzi finalistov, proti ktorým budem bojovať a behať týždeň vkuse. Tenisky od Nike mi z Holandska dorazili o pár dní, nebol som vtedy doma, ale kuriér mi ich nechal v pizzerii. Do maratónu ostával týždeň a ja som sa mohol pustiť do týždňového naháňania kilometrov. Zvyčajne som chodieval ráno pred prácou na 10 km a takú istú vzdialenosť aj večer. Občas som to upravoval podľa síl, ráno menej a večer zas viac, prípadne naopak. Jedno ráno sa mi podarilo dať po hrádzi cez priehradu Sereď – Galanta, čo bolo okolo 20 km, večer nato ešte 10, ale do smiechu mi ani náhodou nebolo. Pred súpermi som však bol celý čas o krok vpredu a neskutočne som si želal, aby  bol už koniec. Konečné výsledky v piatok ráno hovorili, že pred súperkou Orsi z druhého miesta som zvíťazil o 6 km, môj finálny výsledok po celom tomto kolotoči bol asi okolo 150 km za týždeň. Zvíťazil som, lebo som jednoducho chcel a mal tú správnu disciplínu. Poobede „prišiel“ telefonát z rádia, povedal som do vysielania niečo o svojich pocitoch, bol som neskutočne rozbitý a trošku som začal cítiť koleno. Večer som išiel konečne na zaslúžené pivo, pri ktorom som od stola vybavil odvoz do Košíc cez stránku stopar.sk. Hneď v prvom inzeráte hľadali posledného pasažiera na maratón, tak teda bola by to škoda nevyužiť. V sobotu ráno som čakal nastúpený v Nitre a o 5 hodín som už vychutnával atmosféru deň pred závodom. Miloš, ktorý bol mojim súperom pri „naháňaní“ kilometrov počas toho divokého týždňa bol zhodou okolností z Košíc, tak sme si dali spolu víťazné pivo.

V nedeľné ráno som sa na recepcii hotela Hilton stretol so Sajfovým teamom, spoznal nových ľudí, prebral si pekné bežecké ceny, dozvedel som sa, že v maratónskej štafete pobežím tretí 12 km úsek, čo ma veľmi nepotešilo, pretože koleno pobolievalo a únava stále pretrvávala. Našu štafetu s názvom Nike Fun rádio začínal kondičný tréner Ivan Gabovič, pokračoval Jajco, tretí úsek bol môj a finišoval Sajfa. Noha počas závodu až tak veľmi neprotestovala, sily mi už veľmi nestačili, ale asi 2 km pred odovdávaním štafetového potítka ma zobral do parády nejaký neznámy prešovský runner, tak som aspoň držal krok s ním. Počas záverečných kilometrov stihol identifikovať, že podľa prízvuku asi budem zo západu. Žlté potítko som úspešne odovzdal a už som si iba vychutnával zaslúžený oddych v cieľovej rovinke. Výsledný čas našej štafety bol 03:17,51 hod. a umiestnili sme sa na 5. mieste zo 44 štafiet. Nuž, mal som tú česť byť v teame s dobrými bežcami :-)

Košický maratón bol jeden super zážitok. Výzvy sú nato, aby sa plnili, tak som túto misiu dotiahol do úspešného konca a som rád, že som mohol byť súčasťou tejto štafety. Minuloročný košický MMM 2011 sa nám prekrýval s polmaratónom v Londýne, ale tento rok si ho nenechám ujsť a o 2 týždne vyrážam na polmaratónsku trať.

18. Akademieparklauf – Wiener Neustadt

Po viac ako mesiaci od posledného behu z Devína do Bratislavy sme v bežeckých kalendároch narazili na rakúsky bežecký seriál Lauftour, ktorý toho roku v sebe zahŕňa 11 závodov, z ktorých niektoré tvoria kombináciu horských či lesných behov, nordic walking a niektoré sú klasické cestné behy. Do nášho voľného termínu nám najlepšie zapasoval beh cez park vojenskej akadémie vo Wiener Neustadt. V rýchlosti sme naštudovali propozície, pozreli sa na mapu trate, ktorá viedla z bežeckého oválu cez les a tvorila tri kolá, dokopy 10 km. Tento beh nepatril medzi tie plánované, ale ako sa hovorí, najlepšie sú akcie spontánne, tak sme sa tešili na výlet.

Pred súťažnou nedeľou sme zvolili predsúťažnú sobotu pri pive a presunuli sa k Hurwimu, odkiaľ sme sa rozhodli skoro ráno vyštartovať. Spali sme minimum, čo bolo trošku viac nezodpovedné a po zazvonení budíka o piatej hodine rannej sme zvažovali čo ďalej, lebo sa zdalo, že to akosi nezvládame. Po pár minutách chodenia po byte sme sa nakoniec prekonali a vyštartovali pre ďaľšie dve dohodnuté členky výpravy – Lucku a Gabiku. Na celej bežeckej výprave bolo najlepšie to, že sme sa rozhodli ísť do Wr. Neustadt, ale nepozreli sme si cestu, kilometre, nebrali si mapu, atlas, navigáciu a žiadne iné pomôcky, ktoré by nám mohli byť počas cesty prospešné. Trafíme podľa tabúľ.

Guten Tag, Österreich

Trafili sme! Ak si dobre pamätám, tak iba raz sme sa na benzínke pýtali na cestu, inak všetko prebehlo bez problémov. Wiener Neustadt. Rakúske mestečko so 40 tisíc obyvateľmi na nás čakalo. Zaparkovali sme v uličke, zobrali batohy a číhali na prvú osobu, ktorá nám vysvetlí ako sa dostaneme do parku akadémie. Narazili sme na babičku, ktorá mala rovnaký smer ako my, len neišla behať, ale do kostola. Počas 10 minútovej cesty sme sa dozvedeli napríklad aj to, že park založila Mária Terézia a rôzne iné pikošky. Skôr som bol však zvedavý na prezentáciu preteku. Ako sme sa približovali zistil som, že tenisky ostali v kufri auta, takže otočka a behom pre ne. Parťáci ma počkali na lavičke, v areáli atletického štadióna sme dostali prihlášky, vyplnili ich a usúdili, že najvhodnejší názov pre klub na tomto rakúskom behu bude „Georunners“.

Do štartu závodu neostávalo veľa času, tak sme sa rozbehali a po chvíľke sme už stáli v štartovom koridore pripravení ukázať, čo je v nás po minimálnom spánku. Po výbehu z areálu a atletickej dráhy sme sa ocitli na lesnom okruhu, ktorý mal približne 3km. Prvé kolečko sa mi išlo relatívne v pohode, s ostatnými dvomi to už také ružové nebolo. V druhom kole ma už víťazi obiehali o kolo, spoza chrbta som počul iba „Vorsicht!“, tak som uvoľňoval bežeckú stopu. Ja ti dám taký „Vorsicht“, chalan... Bol som skutočne rád, že som dokončoval tretie lesné kolo a vbiehal na štadión, kde ma už necelé 4 minúty čakal vysmiaty Hurwi. Výsledný čas v cieli bol 00:53:52, lepšie to v tú nedeľu jednoducho nešlo. 

Vojenská akadémia vo Wr. Neustadt mala perfektnú úroveň, od spŕch, športových hál cez prekážkové a lezecké dráhy až po vzhľad celého areálu, v ktorom sme ešte trochu porozhliadali a pomaličky sa pobrali doraziť tento výlet do Podersdorfu na Neusiedler See, pozreli sme si maják a veterný mlyn. Náš zatiaľ prvý a zároveň posledný rakúsky beh bol nakoniec príjemným zážitkom, ku ktorému sa rád vraciam. Pridal som sem aj fotky z celého dňa :-) 18. Akademieparklauf

63. ročník Národného behu Devín – Bratislava

Jar roku 2010 sa niesla v znamení naháňania kilometrov, pretože chuť po prvom veľkom preteku bola veľká. Natrénované sme mali približne 5 – 8 km vo frekvencii 2 – 3 krát do týždňa. Za súťažnú premiéru sme si vybrali Národný beh z Devína do Bratislavy, ktorého registráciu sme troška prešvihli. Nádej však zomiera posledná a možnosť premiérového štartu nám ponúkla fan stránka Nike running, ktorá dala do ponuky posledné štartovné miesta. Neváhal som ani sekundu a zarezervoval ich. Po telefonickom odobrení štartu mojim parťákom Hurwim sme sa deň pred Devínom vytešovali, že už zajtra si vyskúšame 11625 m dlhú trať. Naše ciele boli v tomto prípade skromné, chceli sme predovšetkým prebehnúť cieľom a dať to bez ujmy na zdraví. Potrebovali sme zohnať ešte jedného člena nedeľnej výpravy, ktorý bude mať na starosti naše veci, doklady a telefóny. Po dohode s Tomajkom na čase odchodu nám už absolútne nič nebránilo tomu, aby sme večer spokojní ľahli do postele a dobre sa na to všetko vyspali.

O pár hodín mi už budík oznamoval, že je čas vstať, dať si niečo ľahké na raňajky, hodiť si do batohu tenisky a vyraziť. Rozhodli sme sa ísť autom, pretože behom sa nám veľmi nechcelo. Z Devína budeme mať ešte čo robiť, tak sme radšej zvolili rozumnejšie riešenie. Atmosféra v aute bola dobrá, nálada na úrovni a my sme sa pomaličky približovali k Petržalke. Výprava bezproblémovo dorazila, zaparkovali sme v blízkosti Auparku, zobrali si veci a cez Starý most prešli do mesta na Hviezdoslavovo námestie, kde bol cieľ trasy a pre nás dôležitý červený Nike mikrobus, v ktorom sme si potrebovali vybaviť štartovné čísla a tričká.

Zaboduj pri každom behu

Bol nápis, čo nám zdobil chrbát na tmavomodrom tričku, ktoré sme dostali od Nike pri spomínanom červenom mikrobuse. Namotivovaní sme teda boli ako sa patrí. Rozlúčili sme sa s Tomajkom, pretlačili sa do zberného autobusu, ktorý odvážal bežcov hore na Devín, niekde po ceste sa pokazil, ale o chvíľku sme stáli nastúpení v štartovom koridore, ktorý nakomplet zaplnil parkovisko pod hradom, na ktorom sa tlačilo 4556 bežcov. Ešte povinná rozcvička a o chvíľku sme odpočítavali sekundy do štartu. Výstrel odštartoval 63. ročník Národného behu z Devína do Bratislavy. Úvodných 5 minút sme sa posúvali krok po kroku, inak to v tejto mase ľudí proste ani nešlo. Tesne po štarte sme využili bočné obiehačky popri rodinných domoch, po trávnikoch aby sme ako tak vykľučkovali, konečne sa dostali do potrhaného davu ľudí a pokračovali prvých 5 km spolu. Hurwi neskôr o kúsok unikol, tak sme sa videli až v cieli. O zážitky nebola núdza, na trati som mal možnosť vidieť čestnú prezidentskú ochranku v maskáčoch, kanadách a so samopalmi, bežcov so športovými kočíkmi s bábatkami a fanúšikov, ktorí povzbudzovali po krajoch ciest. Konečne som okúsil atmosféru väčšieho športového podujatia, ktoré má dlhodobú tradíciu a dobrú organizáciu. Nebežalo sa najhoršie, ale ani najlepšie, čas v cieli na prvý krát nebol bohvieaký - 01:05:18, ale každopádne v nás táto akcia zanechala pekné spomienky a splnený cieľ – dobehli sme. V cieli nasledovala občerstvovačka a my sme sa mohli spokojní vrátiť domov. Posledné dva ročníky 2011 a 2012 som bežať nemohol, ale ak mi vyjde tento beh budúci rok budem sa na neho veľmi tešiť.

 

Intro

Dnes prišiel deň, kedy som sa Vám rozhodol venovať tieto riadky, na ktoré som sa chystal už zopár mesiacov. K ich napísaniu som sa konečne dopracoval na apel tých, ktorí sa na ne tešili a dávali mi otázky či som už začal. Tak som teda začal a prekonal svoju písaciu lenivosť. Je to môj vôbec prvý článok, ktorý je spojený s tým, čo mám rád a čo rád robím. Šport mi nikdy nebol cudzí, skôr naopak. Zvolil som si beh, ktorý mi dáva presne to, čo potrebujem.

Z času na čas sa stretnem s otázkou od nebežcov či ma to baví a prečo to robím. Aktívny pohyb odporúčam úplne každému, kto sa chce cítiť lepšie, chce zredukovať svoju váhu, vybiť prebytočnú energiu, posilniť kondíciu a prevetrať hlavu. Všetky tieto pozitíva, ktoré som vymenoval Vám beh zaručene prinesie, ak sa do neho vrhnete s chuťou a sebadisciplínou. Potom príde aj odmena. 

Postupne sem pribudnú ďaľšie príbehy a zážitky, ktoré ma stretli na pretekoch či mimo nich a ktoré budú písané a zoradené tak, ako išli. Príjemné čítanie.

Dokolečka dokola ...

Aj o tom boli začiatky niekedy v septembri 2009. S mojim začiatočným bežeckým parťákom Hurwim sme začali dávať kolečká na školskom 250m okruhu ZŠ Fándlyho, ktorý bol pekne zarastený (a stále aj je), po antuke na ňom viac menej nie je ani stopy a tak sme sme behali po úzkom chodníčku, ktorý je vyšliapaný na vnútornej strane dráhy. Častokrát som si spomenul, že ako žiaci sme sa tam na pracovnom vyučovaní aj čosi namakali a tá antuka aj vyzerala ako z rozprávky.. Presne zo spomínaného obdobia našich bežeckých začiatkov som v aplikácii Nokia Sports Tracker, ktorú som vtedy používal so svojou N95kou našiel zaznamené naše úvodné výklusy. Ako to v živote so začiatkami chodí, tak ani tieto neboli najľahšie, ubehnuté vzdialenosti boli kratšie, striedali sme 3km / max 5km, prípadne 25-30 minút a tempo ešte slabšie. Na začiatok bol ovál ta najlepšia voľba, pretože nie vždy spomínaných 30 minút išlo hladko a predsa sa ľahšie kráča na dráhe. Ale bojovali sme.

Hovorí sa, že pomaly ďalej zájdeš

A tak sme sa učili prekonávať samých seba, učili sme ako správne dýchať a taktiež mať pevnú vôľu. Jeseň sme takto preklusali a s príchodom zimných mesiacov toho roku beh vystriedala plaváreň, kde sme trávili plaveckú hodinu či dve. Podaktorí denne, ostatní 3 krát do týždňa, ale poctivý kilometer v bazéne bol vždy splnený. V takomto trende sme pokračovali aj v úvodných zimných mesiacoch nového roka a s príchodom jari sme striedali kombináciu plaváreň - beh. Niekedy sa mi podarilo zakombinovať beh a hneď po ňom prišiel na rad bazén. Pamätám si, že v tom období som bol pár krát na dráhe aj s Maťom, ktorý mi ako študent FTVŠ UK dal cenné rady a zostavil mi tréningový plán na 7 dní s opakovaniami a prestriedaním dlhších a kratších úsekov, šprintov a plávania. Rozdelil mi to po kilometroch, jeden kilometer v pomalšom tempe, okolo 6:00 - 6:30/km, ďalší o niečo rýchlejšie a takto sa to striedalo, posledných 50 m z kilometra bol šprint. Najviac kilometrov v tréningovom pláne ku koncu týždňa bolo sedem. Zobrali sme to však ešte vážnejšie ako to len bolo možné zobrať a naša prvá veľká súťažná výzva bola predo dvermi.  Ale o tej si povieme až najbližšie.