Medzinárodný maratón mieru Košice 2013

Obrátka do druhého kola

Ak si splníš vytýčený cieľ, ideš po ďaľšom. Minuloročný polmaratónsky čas v Košiciach pod 1:40 h vyšiel, a tak prišiel čas na kráľovskú disciplínu. Pomaly, ale isto. Ale pekne postupne. Čítal som, že na prvý maratón sa treba kráľovsky pripraviť a 12 týždňov by nato malo stačiť. Žiadna iná cesta neexistovala, iba sa zaťať a začať s poctivou prípravou. Tak som sa pripravoval celý júl, august a september, prevažne 6 krát do týždňa s jedným oddychovým dňom a so systematickými, postupnými tréningovými dávkami od Maťa. Vo vývojovej etape som na tempo behy volil čisto iba pevný povrch, na objemové behy som zapájal aj lesné cestičky a chodníčky popri Váhu, rôzne poľné cesty, zmena prostredia prospieva. S pribúdajúcimi týždňami postupne prišli výbehy do schodov, úsekové šprinty na 200 m a naberali sa objemy pri teplote 30 °C večer o 20:00 h. Vzdialenosti, do ktorých sme to v príprave maximálne vytáčali boli do 30 km. Pri konci tohoto šialeného kolotoča som mal všetkého akurát tak dosť. Parťáci zo Sereďskej hrádze však hecli :-) Priznám sa, že nie som úplný stroj, tak som v 10. týždni prestávkoval 5 dní s bolesťou pri došľape a 5 dní som bojoval s bacilom čo sa ma snažil zložiť pred samotným maratónom. Október nám priniesol zmenu počasia a už aj som do seba nalieval džbány so zázvorom, citrónom a medom. Na noc paraleny. Neexistuje, že ma niečo na final zloži :-)

Sobotné ráno, štartujeme

Tatry

Kým sme sa všetci v sobotu ráno naložili do auta bolo už 7 ráno a mne bolo jasné, že autogramiádu afrických favoritov a bývalého držiteľa svetového rekordu Patricka Makaua nestíhame, keďže niektorí nám zaspali po piatkovej noci :-) Aj tak by nebolo vidieť autogramy na čiernom tričku čiernou fixou. Na cestu tam sme si vybrali severnú cestu s obedovou pizza medzizastávkou v ľudoprázdnom Prešove. Po príchode do Košíc sme v Auparku rýchlo vybavili prezentáciu, zobrali si štartovné čísla a čipy, Palo hneď predal svoje polmaratónske štartovné kvôli zraneniu a následne nás čakala rýchla auto exkurzia na Luník IX, kde to vyzeralo ako po vojne. Cestou späť do centra sme ešte stihli pozrieť dom pani Mojsejovej na Pereši a spokojní sa išli ubytovať. Krátko sme sa zotavili a vybrali sa do mesta, aby sme sa stretli s kamarátmi.  V sobotnú noc pred maratónom Košice žijú na svojej Nuit Blanche, teda Bielej noci, ktorá sa od roku 2010 svojou kvalitou a výnimočnosťou radí medzi najvýznamnejšie, najrozsiahlejšie a najnavštevovanejšie umelecké podujatia. Býva vždy v prvú októbrovú sobotu, čo pre Košice znamená predvečer Medzinárodného maratónu mieru. Tým mesto získava pre európskych a slovenských návštevníkov jedinečný atraktívny kultúrny víkend. Necítil som sa však práve najlepšie, tak spánok bola tá najlepšia voľba čo som mohol urobiť ešte pred 22:00 h. Posledná kontrola všetkých vecí, budík nadstavený na 6:30 h, nosné dierky upchaté a prehadzovanie sa na posteli ešte 2 hodiny. Uvidíme, čo to povie ráno a potom na trati.

Košická Biela noc

Prezentácia v Auparku

 Maratónsky deň

Budík konečne zazvonil. Na raňajky sa podávali müsli s mliekom a banánom, Big Corny tyčinka, šumivé celaskony, citróny, veľa vody a trochu Isostaru. S počasím som si ťažkú hlavu nerobil, nemám na sebe rád veci navyše, tak som zvolil prijateľné tenké vrstvy. V túto nedeľu bolo cez deň príjemných 15 °C, jasno a bezvetrie, jednoducho povedané ideálne bežecké počasie. Nervozitu som nepociťoval, krátke rozklusanie, strečing, do štartu vtedy ostávalo 15 minút. V obrovskom dave som sa stretol s Doddim z Ironman Teamu Levice, aby sme o päť minút 9 stáli na štarte a očakávali výstrel. Podali sme si ruky a popriali si veľa šťastia na maratónskej trati. Košický okruh má 21,1 km, takže to čo na mňa čaká v prvom kole som vedel veľmi dobre, skôr som bol zvedavý na druhé kolečko. BOOM! Po štarte som hľadal vodičov s balónikmi na čas 3:30h, ktorí sa mi na začiatku stratili stratili, koridor sa pohol slimačím tempom a celé sa to rozbehlo približne po kilometri, kedy som okolo seba počul iba píp píp píp z okolitých hodiniek bežcov. Približne po piatich kilometroch som chlapíkov s balónikmi v diaľke videl, ale zbytočne som ich nedoháňal, budem mať ešte čo robiť. Prvú občerstvovačku na 5. km som vynechával, začal som až od ďaľších s vodou, zo začiatku vždy aspoň pol pohára a od 15. km som pridával po troške aj iontové nápoje. Vodičom s balónmi som sa priblížil na 16. km a držal ich po obrátku, ale radšej som od toho upustil, lebo ich tempo 4:40 min/km by som v mojom stave sotva udržal.  Polmaratónsky medzičas bol 1:44 h, smer rovno viedol do cieľa, doľava druhé kolo. Viete kam by som najradšej pokračoval. Na druhé kolo pribudlo na občerstvovačkách jedlo, tak som na každej jednej dal jeden Marína keksík, plátok citróna, občas som ho omočil do soli, hodil do seba kocku cukru, za krk pohár vody, na hlavu špongiu vody a poďme ho bojovať. Do 30. km sa to ešte ako tak dalo, ale potom sa niečo začalo už diať, nefungovalo to tak ako malo, tempo klesalo na 6:00 min/km, neskôr to bolo aj horšie, tak som do 35. km už iba nadával a po 35. km to celé preklínal, ale zopakoval som si prečo som na tejto trati. Do cieľa 6 km, už dáš iba našu hrádzu hore dole a máš to! Klamal by som, keby som povedal, že som to dal vkuse, musel som aj stáť a ponaťahovať sa, oddychoval som na občerstvovačkách a tváril sa že mi je super. Na 36. km som chvíľku postál, predklonil sa, natiahol si svaly a počul malých chlapcov: "Ujo nevzdávajte to!" Usmial som sa a rozbehol sa ďalej. "No vidíte ujo že to ide" :-) 4,5 km pred cieľom ma dobehla štafetárka Mirka, chvíľku som bežal s ňou, ale zvyšok bolo už iba trápenie. Cítil som sa ako víťaz, keď som vstúpil na pešiu zónu, ktorú lemovali tisícky ľudí, aby povzbudili maratóncov na posledný kilometer. Z každej strany potlesky, pokriky a povzbudzovanie. Vydrž vydrž. Celý maratón som išiel bez hudby, na trati boli tímy organizátorov, ktorí penalizovali bežcov bežiacich so slúchatkami v ušiach, bolo iba počuť +30 pri prebiehajúcich číslach okolo nich. Len neviem či sekúnd, alebo minút.  Toto všetko boli nezabudnuteľné momenty, ktoré som si vychutnával až pokým som neprešiel cieľovú čiaru. Na časomiere svietil čas 03:57:38h a ja som bol neskutočne rád, že mám na krku zaslúženú medajlu. Chcel som ísť na čas pod 3:45h, prehral som litrové pivo, ale môj posledný maratón to rozhodne nebol.  

42.195 Finisher