Royal Parks Half Marathon. It was London

Keď som otvoril e-mail od  mojej bývalej kolegynky Hanky žijúcej v Londýne a prečítal si, že máme možnosť zaregistrovať sa do lotérie, v ktorej si vyžrebovaní šťastlivci zabehnú Royal Parks Half Marathon, teda polmaratón cez štyri Londýnske kráľovské parky, ani sekundu som neváhal. Obrovské parky priamo uprostred mesta sa nevidia každý deň a Londýn je známy svojim veľkým zeleným srdcom. V tejto britskej metropole je niečo okolo 1700 rôznych parkov a parčíkov. 

Royal Half bol pre mňa novou výzvou a zároveň aj novým levelom po predchádzajúcich absolvovaných kratších pretekoch, tak som s očakávaním vyplnil registračný formulár a čakal čo sa bude diať. Diali sa veruže veci, e-mail dorazil, vyžrebovali nás! Supporterovi Hurwimu som oznámil nech si rezervuje dovolenku a v októbri nás čakal 10-dňový London trip ako sa patrí. Základ bol turistický sprievodca, letenky, poistenie a bežecké tenisky. Ostatné nás nezaujímalo.

Pripútajte sa, štartujeme ...

Po vyše mesiaci bez dažďa bolo v deň odletu v Bratislave upršané ráno akousi predzvesťou a prípravou na to, aby sme nezabudli do akých klimatických podmienok smerujeme a čo nás čaká. Na termináli sme vybavili potrebné záležitosti, vyriešili check-in, prešli kontrolou na ktorej som prišiel o zabudnutú pollitrovku Isostar v príručnej batožine a pohodlne sa usadili v odletovej hale. Odlet lietadla na Stansted bol s miernym časovým sklzom o 10:15, avšak o chvíľku sme už vystupovali a obdivovali krajinku pri cestovaní vlakom do Harlow Town, ktorý je z absolútneho centra Londýna vzdialený asi 30 míľ. Dali sme si neodmysliteľný čierny čaj s mliekom, vybalili dve knedle pre pani domácu, ktoré sme priniesli ako vzácny artikel zo Slovenska a na večer bol naordinovaný príjemný podvečerný beh popri riečke Stort. Idylka. Hanka mala pre mňa novinku a keďže čakala bejby, bežala za ňu kamarátka Terka.
Prvú londýnsku noc som sa vyspal na úrovni, na nohách som bol už o 7:13. Zbehli sme na fit raňajky, müsli, mlieko, džem, káva a pri sledovaní svetového šampionátu v rugby medzi Anglickom a Francúzskom (11:19) sme prebrali plán čo nás v túto sobotu, deň pred polmaratónom čaká. Cieľ bol jasný, bolo treba ísť do Hyde parku, kde bola Festival area a v ktorej na mňa čakal štartovací balíček s číslom. Cestou tam sme to zobrali cez zastávku Queensway, prezreli si Kensington gardens, Viktóriin stĺp a Albert hall. Posledná zastávka bola v National museum, kde sme si pozreli expozície a spokojní so štartovacím balíčkom sa vrátili naspäť. Tradičný večerný frťan slivovice musel byť, k tomu špenátové cestoviny a o 22:28 som už aj ležal na uchu.

It's a raceday!

Finishers

Nedeľa, veľký to bežecký deň bol konečne tu. Mali sme celkom svieži budíček, ktorý zvonil už o 5:45, ale poznáte to, kým sa človek pozbiera, hneď sa to natiahne o 10-15 minút. Na raňajky opäť zľahka, žiadne typické anglické raňajky sa dnes v žiadnom prípade nemohli konať, žiadna slanina, žiadne vajíčko s fazuľkami, ale miska ovsených vločiek a toast s džemom to vybavili :-) O 7:00 sme sa už viezli na zastávku metra Epping, kde sme sa stretli s Terkou, rozospatí sme v metre prestúpili na Picadilly a vystúpili na Hyde park corner, kde sa už valili húfy ľudí do spomínanej festival area, ktorá bola dejiskom polmaratónu. 15000 ľudí na štarte, dlhokánske rady na wc, kapely, rozmanití ľudia, rôzne kostýmy či dresy, aj toto však patrí k veľkým bežeckým podujatiam. Presunuli sme sa do druhej rýchlostnej Blue zóny, kde som si spomenul, že hudba ostala v batohu a nájsť mojich parťákov bolo v tom obrovskom dave nemožné, tak to muselo ísť aj bez hudby, aspoň som si viac užíval atmosféru. Tešil som sa na túto pestrú trať, štartovalo sa v Hyde parku, pokračovalo okolo Wellingtonovho víťazného oblúka do Green parku, St. James parku, okolo Big Benu a parlamentu, ďalej popri Temži, okolo oblúka admirality, ulicou The Mall, okolo Buckinghamu, naspäť Green parkom a Hyde parkom okolo jazera The Serpentine, Kensington gardens až priamo do cieľa. Za 01:43,43h, na svoj prvý polmaratón som takýto čas vôbec nečakal. Atmosféra na trati bola úžasná, po parkoch popri trati plno povzbudzujúcich ľudí. Terka dobehla o asi 20 minút po mne, obidvaja sme mali v nohách zaslúžených 21,1 km. Všetci sme sa stretli vo festival area, Hurwi sa ešte ostal motať po parkoch, ja s ostatnými sme sa vrátili domov a rozbitý som oddychoval pri knihe a pospal si. Hankine lasagne boli v ten večer výborné, dali sme si oslavnú flašku červeného a o 22:00 som už opäť nevedel o svete. Krátke video o tom, ako to tam vyzeralo je na tomto odkaze.

Czechoslovakia running team

Chuck Norris na Royal Parks Half :-)

Route map

Tripmejkri

Zvyšných 7 dní z London tripu sme zúžitkovali na jednotku. Postupne deň po dni sme si prešli štvrť po štvrti a postupne si pozreli British museum, China Town, Traffalgar square, National gallery, Waterloo bridge, St. Paul's Cathedral, ktorá nám po zdolaní všetkých schodov vedúcich hore ponúkla skvelú panorámu na celý Londýn z každej strany. Cez Millenium bridge sme neskôr prešli na druhú stranu, kde sme navštívili Tate modern, Tower bridge a Camden town. Ďaľší deň Big Ben, parlament, Abbey, cez Thames path sme prešli na druhú stranu Temži k London eye a South bank. V tejto štvrti to dosť žilo. A navyše sme cestou domov prišli na čaro čítania kníh v metre pri tom hodinovom cestovaní.  

Na siedmy deň, čo bol štvrtok som si bol konečne aj zabehať od nedeľného polmaratónu a dal ranný running popri už spomínanej riečke, následne nato nás čakali silné raňajky, aby boli sily na celodenné chodenie. Metrom sme sa dopravili na Stratford, ktorý bol minulý rok dejiskom Olympijských hier, odkiaľ sme nadzemným vláčikom DLR išli pozrieť biznis štvrť Canary Wharf, doky v Docklande a pokračovali v ceste do Greenwichu na nultý poludník. Tu sme si dali frisbee tréning, navštívili National Maritime museum a vypravili sa domov, kde nás čakal Hankin famózny perník. Na ďalší deň ráno ma Hurwi senzačne predbehol so vstávaním a dali sme si masaker kulinárske raňajky, typické anglické, takže základ na celý deň bol ako sa patrí. Samozrejme nechýbal pohár šumivého vitamínu, šálka kávy a malý pohár piva. Trip na tento deň bol opäť iný ako tie ostatné, čakal nás Cambridge, do ktorého sme dorazili po 40 minútovej ceste vlakom. Pred stanicou obrovské parkovisko na bicykle, darmo, univerzitné mesto. Pozreli sme si historickú časť mesta, univerzitné parky, zahádzali frisbee, aby sme opäť zas raz prišli rozbití na mraky domov a v priateľskej atmosfére dorazili slivku a gin. Pomaličky sa blížil náš finiš. Na predposledný deň sme si nenechali ujsť football match West Ham vs. Blackpool a spokojne sme to v UK ukončili. Za celý ten čas sme neokúsili premenlivé britské počasie, ani len kvapka vody počas desiatich dní. Nato, že bola polovica októbra to bolo znesiteľné v tričkách. Po vystúpení na bratislavskom letisku sme sa natriasali v škaredom autobuse č. 61 plní spomienok na tento úžasný, nielen bežecký výlet. It was London.

Tower bridge

Cambridge

Kulinárske raňajky :-)

Sajfova štafeta – MMM Košice 2010

O tom, že človek sa občas v živote stretne s malými či väčšími náhodami Vám poviem práve v tomto príbehu spred vyše dvoch rokov dozadu. O košickom maratóne som do tej doby iba počul a vedel, že patrí k najstarším v Európe, je druhý najstarší na svete hneď po bostonskom maratóne a že má venovaný Pamätník so sochou maratónca na Námestí maratónu mieru. Je vysoký 3 metre a na podstavci má vygravírované mená všetkých doterajších víťazov. Okrem ďaľších pamiatok mesta určite stojí za pozretie.

Dva týždne pred 3. Októbrom 2010 bola mediálna kampaň maratónu v plnom prúde, bežecká jeseň takisto a registrácie na všetky disciplíny boli uzavreté. Fun rádio v tom čase vyhlásilo súťaž „Pobež štafetu so Sajfom“, v ktorej bolo potrebné spraviť videoprezentáciu a následne bolo spomedzi všetkých prihlásených súťažiacich vybratých 5 finalistov, ktorí mali za týžden nabehať čo najviac kilometrov.  Výzva bola jasne daná. Súťaž spojená so sebaprekonávaním bolo niečo, do čoho som mal chuť ísť a do čoho som bol odhodlaný vložiť všetku svoju energiu.  

Nahrať takú videovizitku nie je žiadna sranda, pretože pri takejto vážnej činnosti nemôžete vtipkovať s „kameramanom“. Tak sme sa s Hurvim rozlúčili bez nahratej videoprezentácie a išiel som domov. Keď som dorazil bolo niečo okolo pol dvanastej v noci, výzva stále otvorená, deadline súťaže bol na druhý deň doobeda, čiže ostávalo pár hodín. Nedalo mi to a do postele som si síce líhal o pol 3 nadránom, ale s pokojom na duši a nadšením, že som nakoniec vytvorený „slide“ z fotiek odoslal do súťaže.

So spolucestujúcim do Košíc

Dobrý deň, tu je Fun rádio ...

Príjemný hlas milej slečny z recepcie rádia mi oznámil, že si vybrali moje „video“ medzi finalistov, proti ktorým budem bojovať a behať týždeň vkuse. Tenisky od Nike mi z Holandska dorazili o pár dní, nebol som vtedy doma, ale kuriér mi ich nechal v pizzerii. Do maratónu ostával týždeň a ja som sa mohol pustiť do týždňového naháňania kilometrov. Zvyčajne som chodieval ráno pred prácou na 10 km a takú istú vzdialenosť aj večer. Občas som to upravoval podľa síl, ráno menej a večer zas viac, prípadne naopak. Jedno ráno sa mi podarilo dať po hrádzi cez priehradu Sereď – Galanta, čo bolo okolo 20 km, večer nato ešte 10, ale do smiechu mi ani náhodou nebolo. Pred súpermi som však bol celý čas o krok vpredu a neskutočne som si želal, aby  bol už koniec. Konečné výsledky v piatok ráno hovorili, že pred súperkou Orsi z druhého miesta som zvíťazil o 6 km, môj finálny výsledok po celom tomto kolotoči bol asi okolo 150 km za týždeň. Zvíťazil som, lebo som jednoducho chcel a mal tú správnu disciplínu. Poobede „prišiel“ telefonát z rádia, povedal som do vysielania niečo o svojich pocitoch, bol som neskutočne rozbitý a trošku som začal cítiť koleno. Večer som išiel konečne na zaslúžené pivo, pri ktorom som od stola vybavil odvoz do Košíc cez stránku stopar.sk. Hneď v prvom inzeráte hľadali posledného pasažiera na maratón, tak teda bola by to škoda nevyužiť. V sobotu ráno som čakal nastúpený v Nitre a o 5 hodín som už vychutnával atmosféru deň pred závodom. Miloš, ktorý bol mojim súperom pri „naháňaní“ kilometrov počas toho divokého týždňa bol zhodou okolností z Košíc, tak sme si dali spolu víťazné pivo.

V nedeľné ráno som sa na recepcii hotela Hilton stretol so Sajfovým teamom, spoznal nových ľudí, prebral si pekné bežecké ceny, dozvedel som sa, že v maratónskej štafete pobežím tretí 12 km úsek, čo ma veľmi nepotešilo, pretože koleno pobolievalo a únava stále pretrvávala. Našu štafetu s názvom Nike Fun rádio začínal kondičný tréner Ivan Gabovič, pokračoval Jajco, tretí úsek bol môj a finišoval Sajfa. Noha počas závodu až tak veľmi neprotestovala, sily mi už veľmi nestačili, ale asi 2 km pred odovdávaním štafetového potítka ma zobral do parády nejaký neznámy prešovský runner, tak som aspoň držal krok s ním. Počas záverečných kilometrov stihol identifikovať, že podľa prízvuku asi budem zo západu. Žlté potítko som úspešne odovzdal a už som si iba vychutnával zaslúžený oddych v cieľovej rovinke. Výsledný čas našej štafety bol 03:17,51 hod. a umiestnili sme sa na 5. mieste zo 44 štafiet. Nuž, mal som tú česť byť v teame s dobrými bežcami :-)

Košický maratón bol jeden super zážitok. Výzvy sú nato, aby sa plnili, tak som túto misiu dotiahol do úspešného konca a som rád, že som mohol byť súčasťou tejto štafety. Minuloročný košický MMM 2011 sa nám prekrýval s polmaratónom v Londýne, ale tento rok si ho nenechám ujsť a o 2 týždne vyrážam na polmaratónsku trať.

18. Akademieparklauf – Wiener Neustadt

Po viac ako mesiaci od posledného behu z Devína do Bratislavy sme v bežeckých kalendároch narazili na rakúsky bežecký seriál Lauftour, ktorý toho roku v sebe zahŕňa 11 závodov, z ktorých niektoré tvoria kombináciu horských či lesných behov, nordic walking a niektoré sú klasické cestné behy. Do nášho voľného termínu nám najlepšie zapasoval beh cez park vojenskej akadémie vo Wiener Neustadt. V rýchlosti sme naštudovali propozície, pozreli sa na mapu trate, ktorá viedla z bežeckého oválu cez les a tvorila tri kolá, dokopy 10 km. Tento beh nepatril medzi tie plánované, ale ako sa hovorí, najlepšie sú akcie spontánne, tak sme sa tešili na výlet.

Pred súťažnou nedeľou sme zvolili predsúťažnú sobotu pri pive a presunuli sa k Hurwimu, odkiaľ sme sa rozhodli skoro ráno vyštartovať. Spali sme minimum, čo bolo trošku viac nezodpovedné a po zazvonení budíka o piatej hodine rannej sme zvažovali čo ďalej, lebo sa zdalo, že to akosi nezvládame. Po pár minutách chodenia po byte sme sa nakoniec prekonali a vyštartovali pre ďaľšie dve dohodnuté členky výpravy – Lucku a Gabiku. Na celej bežeckej výprave bolo najlepšie to, že sme sa rozhodli ísť do Wr. Neustadt, ale nepozreli sme si cestu, kilometre, nebrali si mapu, atlas, navigáciu a žiadne iné pomôcky, ktoré by nám mohli byť počas cesty prospešné. Trafíme podľa tabúľ.

Guten Tag, Österreich

Trafili sme! Ak si dobre pamätám, tak iba raz sme sa na benzínke pýtali na cestu, inak všetko prebehlo bez problémov. Wiener Neustadt. Rakúske mestečko so 40 tisíc obyvateľmi na nás čakalo. Zaparkovali sme v uličke, zobrali batohy a číhali na prvú osobu, ktorá nám vysvetlí ako sa dostaneme do parku akadémie. Narazili sme na babičku, ktorá mala rovnaký smer ako my, len neišla behať, ale do kostola. Počas 10 minútovej cesty sme sa dozvedeli napríklad aj to, že park založila Mária Terézia a rôzne iné pikošky. Skôr som bol však zvedavý na prezentáciu preteku. Ako sme sa približovali zistil som, že tenisky ostali v kufri auta, takže otočka a behom pre ne. Parťáci ma počkali na lavičke, v areáli atletického štadióna sme dostali prihlášky, vyplnili ich a usúdili, že najvhodnejší názov pre klub na tomto rakúskom behu bude „Georunners“.

Do štartu závodu neostávalo veľa času, tak sme sa rozbehali a po chvíľke sme už stáli v štartovom koridore pripravení ukázať, čo je v nás po minimálnom spánku. Po výbehu z areálu a atletickej dráhy sme sa ocitli na lesnom okruhu, ktorý mal približne 3km. Prvé kolečko sa mi išlo relatívne v pohode, s ostatnými dvomi to už také ružové nebolo. V druhom kole ma už víťazi obiehali o kolo, spoza chrbta som počul iba „Vorsicht!“, tak som uvoľňoval bežeckú stopu. Ja ti dám taký „Vorsicht“, chalan... Bol som skutočne rád, že som dokončoval tretie lesné kolo a vbiehal na štadión, kde ma už necelé 4 minúty čakal vysmiaty Hurwi. Výsledný čas v cieli bol 00:53:52, lepšie to v tú nedeľu jednoducho nešlo. 

Vojenská akadémia vo Wr. Neustadt mala perfektnú úroveň, od spŕch, športových hál cez prekážkové a lezecké dráhy až po vzhľad celého areálu, v ktorom sme ešte trochu porozhliadali a pomaličky sa pobrali doraziť tento výlet do Podersdorfu na Neusiedler See, pozreli sme si maják a veterný mlyn. Náš zatiaľ prvý a zároveň posledný rakúsky beh bol nakoniec príjemným zážitkom, ku ktorému sa rád vraciam. Pridal som sem aj fotky z celého dňa :-) 18. Akademieparklauf